RLP mi na centrálny príjem priviezla pacientku s podozrením na prekonaný epileptický záchvat, s údajom, že v službe odpadla. Pracovala ako zdravotná sestra v istom ústave. Podobný stav v minulosti už prekonala. Vtedy absolvovala komplexné vyšetrenie, ktoré príčinu jej stavu neodhalilo. Po anamnéze a fyzikálnom vyšetrení, ktoré vykazovalo množstvo znakov, svedčiacich pre dlhodobý nadmerný konzum alkoholu, mi bolo jasné, že pracovná diagnóza lekára RLP bola asi správna. Mala červenú tvár, bola nekľudná, triasli sa jej ruky, mala nažltnuté očné bielka a zväčšenú pečeň. Vykonané vyšetrenia môj predpoklad iba potvrdili. 

   „Sestrička, vzhľadom na to, že ste zdravotníčka, si hlúpe a nepríjemné otázky z anamnézy môžem odpustiť...", vravím jej po vyšetrení. Nechápavo na mňa hľadela neprítomným pohľadom. „...viete, sú niektoré diagnózy, ktoré sa niekedy dajú stanoviť z troch metrov...", zdupľoval som. Nepovedala ani slovo. Snáď pochopila, čo som tým myslel. Keďže bola zdravotníčka, nemal som chuť ani čas jej v pohotovosti držať prednášku o životospráve. Ak bude v nej pokračovať, nie je vylúčené, ak neskončí niekde v inej nemocnici alebo na horšom mieste, že sa s ňou na CPPO ešte stretnem.                                                      
   Kolega z LSPP mi poslal pacienta, ktorému doma prišlo nevoľno. Stav sa mu zhoršil po opakovanom alkoholickom excese. Pri pohľade do jeho záznamov v počítači bolo jasné, že podobný stav nemá po prvýkrát.
   „Pán S., viete, že príčinou Vášho stavu je Vaša životospráva?", pýtam sa ho po vyšetrení, keď mi už bolo jasné odkiaľ vietor fúka.
   „ako to myslíte..., ja že nedodržiavam životosprávu?", pýta sa.
   „Presne tak..." vravím.
Počas nášho rozhovoru, pri ktorom bola celý čas prítomná jeho manželka, nepadlo ani slovo o jeho alkoholizme, ale on iste dobre vedel, kam mierim.
   „Čo si to dovoľujete?" rozkričal sa na mňa.
   „Viete, že by som ako lekár mohol tento Váš stav oznámiť Vašej poisťovni a liečbu by ste si museli potom zaplatiť sám?", zakontroval som.
   Nakoniec sa mi ho predsa len podarilo spacifikovať, nechal sa nahovoriť na infúziu, po ktorej sa cítil dobre a v sprievode manželky odišiel domov.
   Predtým som sa ešte porozprával s jeho manželkou medzi štyrmi očami. Úplne mi dala za pravdu.
   Doma nepočúva na žiadne rady a liečiť sa nechce. Vysvetlil som jej, že žiaľ, bez jeho súhlasu a prípadnej jej pomoci to asi ani nebude možné.
„...prepáčte pán doktor..." vraví mi na rozlúčku.
„...to je v poriadku, Vy sa mi nemáte za čo ospravedlňovať, na takéto veci som už za tých pár rokov, čo robím medicínu, zvyknutý..."                                                   

Podobných prípadov sú na Slovensku len počas jednej pohotovostnej služby možno desiatky.

   Zákon č. 577/ 2004 Z.z. podľa §42 ods. 4 písm. a) hovorí jasnou rečou: „Zdravotná poisťovňa má právo uplatniť voči poistencovi nárok na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ak sa mu poskytla preukázateľne v dôsledku porušenia liečebného režimu alebo v dôsledku užitia návykovej látky"

    Kedy sa však v slovenských pomeroch začne táto litera zákona aj napĺňať? Nuž na Slovensku asi nikdy. Nemocnice ani ambulantní lekári takéto prípady poisťovniam takmer vôbec nenahlasujú a ak sa aj nejaký nahlási, ešte sa nestalo, že by pacient takúto úhradu aj zaplatil. Prečo tomu tak je? Príčin je viac. Jednou z najzávažnejších je však fakt, že na Slovensku je v podobných prípadoch každý každému bratom. Ak má lekár alebo nemocnica čo len jednu takú skúsenosť, že pacientovi sa po nahlásení podobnej udalosti nič nestane, nemá už viac chuť sa podobnými prípadmi zaoberať.
Čudujete sa? Ja nie.

(písané pre blog.sme.sk v r. 2007)

POZRI:
Z mojej praxe

Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme. 

© 2001-2022 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené