Minulý utorok som mal pacientku s netypickými tráviacimi ťažkosťami. Po anamnéze a fyzikálnom vyšetrení, som sa rozhodol urobiť jej gastroskopiu. Nález, ktorý som u nej našiel v dvanástniku, mi urobil z nasledujúceho víkendu hotové peklo. Vyšetrenie prebiehalo hladko, bez problémov som sa dostal aj do zostupnej časti dvanástnika, ale nález, ktorý som tam našiel ma prekvapil. Boli tam tri vydutiny v stene dvanástnika (tzv. divertikuly), žlčová drť a v jednom z divertiklov žlčový kameň. Sonograficky sa kameň nenašiel, pretože vyšetrenie bolo robené po gastroskopii a prehľad blokoval vzduch v črevách. Nakoľko pacientka tvrdila, že nedávno mala CT brušných orgánov v poriadku, nepovažoval som za potrebné indikovať sonografiu brušných orgánov pred gastroskopiou, hoci obyčajne, ak treba, volím takýto postup.
   Pacientka sa po vyšetreniach necítila horšie, takže som ju pustil domov s tým, že na štvrtok som jej objednal rtg žalúdka, po ktorom sa mala vrátiť ku mne na kontrolu aj s nálezom.
   V stredu som slúžil, v službe sa neobjavila. Neprišla však ani vo štvrtok, ani v piatok, ani v pondelok. Vo štvrtok aj v piatok som mal toľko roboty, že som sa nad tým, prečo neprišla, ani nestihol pozastaviť. Došlo mi to až v piatok neskoro večer, keď som sa chystal spať. Od tej chvíle som nevedel poriadne zaspať a celú noc som sa prevaľoval v posteli.
   „Do čerta, čo ak sa jej niektorý z tých divertiklov prederavil?..., dúfam, že sa dostala do nemocnice včas?... a čo ak umrela?". Otázky podobného charakteru, ktoré mi vírili hlavou nemali konca kraja a v duchu som si nadával, prečo som ju radšej neposlal do nemocnice.
   Samozrejme, že som mohol zdvihnúť telefón a zavolať jej domov, ako sa má a či vôbec bola na tom rtg. Túto možnosť som však zavrhol skôr, akoby som sa bol natiahol za slúchadlom. Vyšetrenie u mňa jej  odporúčal manžel, ktorého som pred časom vyšetroval. Dôveroval mi a ja som mu manželku poslal na druhý svet... No radšej nie! Na to som nechcel ani len pomyslieť a nie to ešte z jeho úst počuť.
   V pondelok mi volal kolega z chirurgie. Nedalo mi, aby som sa ho medzi rečou nespýtal, či sa nestretol s pacientkou menom... Vraj nie. Zavolal som ďalšiemu kolegovi z druhej chirurgie, ale ani ten o takom mene nepočul. Ešte som sa pokúšal asi trikrát vytočiť číslo na rtg, ale práve to nikto nebral. Tak som ticho  tŕpol, ale pred sestričkou mi to predsa len nedalo pokoja. Vyšiel som s farbou von.
„...do kelu, celý víkend som kvôli tej pani G. poriadne nespal...", vravím jej.
Až keď som jej popísal, na čo už pár dní neustále myslím, pochopila, že toto sa naozaj mohlo stať.
   Konečne nastal deň D, teda utorok. Už som si ráno povedal, že mi je to jedno a pokúšal som sa prestať na to myslieť. Nedarilo sa. Asi o 10:00 h. mi zazvonil telefón. Srdce som mal až v krku pri každom jeho zazvonení už od víkendu. Bol to asi štvrtý telefonát v ten deň.
„Dobrý deń, tu je..." ozval sa starší ženský hlas.
„...vy ste mi ale nahnali strachu..." hovorím dotyčnej pani na druhom konci drôtu.
„...ale prečo, veď som nemala žiadne ťažkosti..." vraví ona.
„...hovoril som vám predsa, že tie balóny v tom dvanástniku vám môžu prasknúť..." konštatoval som s úľavou.
   Na kontrolu minulý štvrtok neprišla, hoci na rtg bola. Tam jej však lekárka povedala, že to teraz nestihne popísať a že mi výsledok pošle poštou, tak ma vraj nechcela otravovať, keď ho nemala so sebou.
   A poučenie na záver? Ak nechcete svojho lekára pripraviť o pokojný spánok, radšej mu zavolajte, ako dopadlo vyšetrenie, na ktoré vás poslal, ak sa k nemu z vyšetrenia nevrátite.

(písané pre blog.sme.sk v r. 2007)

POZRI:
Z mojej praxe


Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme. 

© 2001-2022 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené