Nedávno som vyšetroval mladého pacienta, ktorého mi poslala kolegyňa. Prosila ma, aby som ho vyšetril, hoci nedávno bol na gastroenterologickom vyšetrení. Tam sa stav uzatvoril ako funkčná porucha tráviaceho traktu, ale pacient mal stále ťažkosti a ďalších vyšetrení sa dožadoval nielen on, ale i jeho matka. Hoci striktne trvám na tom, že lekár, ktorý pacienta začne vyšetrovať, by ho mal aj dokončiť, niekedy sú výnimočné situácie, kedy toto pravidlo „musím" porušiť. Toto bol práve jeden z takýchto prípadov. Vedel som pochopiť aj kolegyňu, ktorá mi ho poslala, lebo doma na ňu tlačili (pacient i ona boli z tej istej dediny) a aj sám niekedy zažívam podobné situácie.
U dotyčného mladého pacienta som teda postupoval tak, ako som uznal za vhodné a už pri úvodnom vyšetrení som predpokladal, že diagnóza, stanovená pri prvom gastroenterologickom vyšetrení na inom pracovisku bude správna. Hoci najmä pacientova matka sa silou-mocou dožadovala aj vyšetrenia onkomarkerov (to sú krvné testy, ktoré ak sú zvýšené, pomôžu akurát zvýšiť onkologickú ostražitosť lekára, ale ani jeden z nich nie je na 100 % špecifický pre jedno rakovinové ochorenie, dokonca môžu byť nešpecificky zvýšené aj pri iných napr. zápalových ochoreniach), nakoniec som sa nenechal presvedčiť. Podrobný rozhovor s pacientom a čas mi dal za pravdu.
Nájdu sa však aj opačné prípady. Mám pacientku, ktorá bola kompletne vyšetrená na renomovanej slovenskej klinike. Kolega, ktorého v danej oblasti považujem za odborníka ju však videl iba počas hospitalizácie a po jej odchode z kliniky si ju už možno ani nevedel vybaviť. Na základe vykonaných vyšetrení, ktorých výsledky mu prišli až potom, čo bola pacientka prepustená, mi odpísal, že „o celiakiu sa nejedná". Nakoľko som pacientku dobre poznal, hlodal vo mne červík pohybnosti. Dovolil som závery z kliniky nerešpektovať a po dohode s pacientkou som jej nasadil bezlepkovú diétu. Po nej asi o 3 mesiace prišla bez opuchov, dostala menses, zmizli jej krče z brucha, pribrala... Aj dnes bola u mňa, ale len po recept na bezlepkové potraviny. Pri diéte sa má dobre, dokonca tak, že sme sa už dohodli len na kontrole raz ročne alebo kedykoľvek pri zhoršení.
Je skutočne veľa takých pacientov, ktorí kým nebudú vyšetrení od hlavy po päty, spokojní nebudú. O tom, že existuje CT už vie aj podpriemerne inteligentný obyvateľ tej najzastrčenejšej dedinky na Slovensku. A kým ho neabsolvuje, spokojný nebude.
Prípady, kedy však pacient lekára doslova núti vykonať mu také, či onaké vyšetrenie, má každý lekár takmer na dennom poriadku. Často aj podľahne tlaku samotného pacienta alebo jeho okolia, „len aby už mal konečne od toho otravného indivídua pokoj". Že to nie je správny postoj, o tom niet pochýb. Lekár musí byť natoľko vzdelaný a asertívny, aby dokázal pacientovi primerane jeho inteligenčným schopnostiam vysvetliť, či dané vyšetrenia alebo hospitalizácia sú alebo nie sú indikované. Lekári príjmových ambulancií to asi vedia posúdiť najlepšie. Prijať každého pacienta napr. s bolesťami brucha do nemocnice jednoducho nie je možné. Každý však musí odhadnúť mieru rizika, s akou posiela takéhoto pacienta do domáceho liečenia.
Na druhej strane však treba pripomenúť, že ak je pacient skutočne presvedčený, že jeho stav je vážny, nemal by váhať vyhľadať trebárs aj iného lekára rovnakej odbornosti, aj keď 100 km od svojho bydliska. Nikto nie je neomylný a choroba má tiež svoj vývoj. To, čo včera vyzeralo celkom nevinne (napr. bolesti brucha) sa môžu o 24 hodín zmeniť na akútnu brušnú príhodu. Nie je etické nadávať pred pacientom na kolegu, ktorý ho vyšetroval včera, že to nevidel. Možno ani nemohol. Ale to pacient vie málokedy posúdiť. Aj v medicíne je, ako hovorí slovenské príslovie "nie ten majster, ktorý začne, ale ktorý dokončí.". Ale dokončiť vyšetrovanie napr. funkčnej poruchy tráviaceho traktu tak, že na vyšetrenie jedného pacienta lekár vyčerpá svoj celomesačný rozpočet je prinajmenšom zle zorganizovaný diagnostický algoritmus.
Docent Glasa, hepatológ a jeden z popredných slovenských odborníkov na bioetiku v kapitole Etické problémy v gastroenterológii a hepatológii v knihe Gastroenterológia (Jurgoš a kol. Vyd. Veda 2006) na str. 19 píše: „Pri zdôrazňovaní práv pacienta sa dnes nezriedka zabúda pripomenúť právo lekára (zdravotníka) za určitých okolností odmietnuť poskytnutie pacientom vyžadovanej zdravotnej starostlivosti...."
Iný slovenský odborník v tejto oblasti, neurológ, profesor Kukumberg, vo svojom článku „Eticko-spoločenské defekty medicínskeho „ars" v časopise Medicínsky monitor (č. 1/2006) na str. 13 uvádza: „Laso atraktívnej príťažlivosti a bleskovej „istej" diagnostiky („stoj čo stoj") zaťahuje neraz samotný pacient prinucovaním lekára k spomínanej počítačovej tomografii alebo iným procedúram. Majme na zreteli a akcentujme: „Ars gubernandi" v medicíne prináleží výlučne lekárovi."
Zámerne som citoval týchto dvoch autorov. Obaja sú odborníci, prvý skôr kresťansky, druhý skôr svetsky orientovaný, hoci nie vo všetkých otázkach etiky majú spoločný názor, v tomto tvrdení sa vzácne zhodujú.
Na tieto ich slová by mali pamätať nielen lekári, ale predovšetkým pacienti, ktorí lekárov často nútia konať proti ich vôli. A tí často z alibizmu resp. pod tlakom iných okolností (akceleračné balíčky nevynímajúc), tomuto tlaku aj podľahnú. Potom sa niet čo čudovať, že sa slovenskému zdravotníctvu hovorí „čierna diera".
(písané pre blog.sme.sk v r. 2006)
POZRI:
Do čakárne
Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme.
© 2001-2025 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené
