Zdravotník-neomylné perpetuum mobile?
V sobotu som opäť slúžil na centrálnom príjme. Od príchodu do služby do trištvrte na dvanásť som sa prakticky nezastavil. Niekedy som mal rozvyšetrovaných aj dvoch pacientov naraz, ale archaický PC, na ktorom píšem nálezy a ani program, ktorý nemocnica používa, neumožňuje otvoriť si nálezy viacerých pacientov naraz.
V ambulancií som mal pacienta, ktorého priviezla RZP, "v bezvedomí" (tie úvodzovky sú namieste, pretože dotyčného mladého už poznáme. Dokáže bezvedomie tak zahrať, že sa nechá prijať do nemocnice. Tentoraz ho to však asi po polhodine prestalo baviť a akoby zázrakom sa prebral.) Tohto pacienta som mal rozvyšetrovaného (samozrejme v podobných prípadoch je treba urobiť rtg lebky, neurologické, chirurgické a iné vyšetrenia).
Medzitým mi LSPP priviezla babku, diabetičku, ktorá od štvrtku vracala, mala hnačku, včera vraj ešte chodila aj rozprávala a dnes sa s ňou príbuzní nevedeli dohodnúť a na ich podnety nereagovala. Po vyšetrení som vyslovil podozrenie na náhlu cievnu príhodu a čakal na neurologičku a výsledok glykémie. Kým však neurologička prišla, babka začala strácať vedomie, tak sme ju urýchlene s ošetrovateľom previezli na ARO. O tom, čo sa dialo tam sa radšej nebudem zmieňovať. Do svojho predbežného záveru som napísal, že "keďže pacientka do príchodu neurológa stráca vedomie, bola odtransportovaná na ARO, neurologické vyšetrenie sa vykoná tam a potom sa rozhodne o ďalšom postupe". Kolega z ARO za mnou ešte zakričal, keď som odchádzal na CPPO po nález, že vraj sme ju mali prijať na nervové. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi kolegyňa z nervového volá, že pacientka je už u nich. Prekvapilo to aj mňa, ale do telefónu som to nekomentoval. Neurologička mala i tak prísť na konzílium kvôli už spomínanému "bezvedomiu", tak som jej môj nález odovzdal dole na ambulancií. Asi o 30 minút mi volá, vraj či viem akú mala pacientka glykémiu. Hovorím: "Samozrejme, 7,1" (to je hodnota, ktorá je pre diabetika normálna). Ona jej dala odobrať krv a má 1,4. Tak si hovorím, buď som debil ja, sestrička, ktorá volala na biochémiu, alebo sa stala chyba v laboratóriu. Nemusíte hádať. "Cé" je správne. Pacientka, samozrejme medzitým stihla absolvovať CT vyšetrenie mozgu, možno úplne zbytočne (mozog mala ako možno lepší ako niektorí štyridsiatnici a pritom mala 80 rokov). Po príslušnej liečbe hypoglykémie sa prebrala k vedomiu.
E p i l ó g. Boli sme na obede so záchranárom RZP. Sedeli sme za jedným stolom a tak som si z neho robil trocha srandu, vraj či môže len tak odísť na obed, veď ak im zavolajú, do minúty musia byť v sanitke. Iba sucho konštatoval, že skúsi aspoň začať jesť a možno sa mu podarí aj dojesť. Medzi obedom ešte spomenul ako si už teraz ľudia dovolia na nich nadávať, vraj kde toľko trčia a za tie tridsaťtisícové platy by mohli prísť aj skôr. Aby som to uviedol na pravú mieru, tá výška platov odznela v jednom rozhovore z úst ministra. Otázka však bola, aké platy by MALI MAŤ záchranári po reorganizácií. Kolega však vyslovil obavy, že to je iba vízia a dal som mu za pravdu. Dojedol, ale v jeho povolaní sa to často nestáva. A podobne sú na tom napr. chirugovia, či ich zdravotné sestry, resp. inštrumentárky na operačných sálach. Tí môžu o pravidelnej teplej strave niekedy iba snívať.
Iste, existujú aj iné podobné povolania, kde fyziologické potreby zamestnanca sú až na druhom, resp. poslednom mieste a omyl sa v ich práci nepripúšťa. Ale o zdravotníkoch píšem preto, lebo som jeden z nich a viem o čom to je.
(písané pre blog.sme.sk v r. 2005)
POZRI:
Do čakárne
Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme.
© 2001-2022 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené
