Povedzte pacientovi pravdu, ak ju chce počuť
Jedna z chorôb, ktorej sa človek bojí snáď najviac je rakovina. Majú pred ňou rešpekt nielen pacienti, ale aj lekári. Na medicíne sa síce študenti učia základom lekárskej psychológie, ale v praxi to väčšinou nefunguje tak, ako je to napísané v múdrych knihách. Jednotný návod, ako a kedy pacienta informovať o povahe tohto ochorenia alebo kedy a za akých okolností komu povedať úplnú pravdu, polopravdu alebo použiť milosrdnú lož, neexistuje v žiadnej knihe. Ani roky praxe lekára nie sú zárukou, že sa mu túto situáciu podarí vždy zvládnuť tak, aby bol aj vlk sýty, aj ovca celá.
Hoci som už počas svojej praxe diagnostikoval túto chorobu u množstva pacientov, nikdy neviem vopred, ak takúto chorobu objavím, ako sa zachovať. Často mi pred informovaním samotného pacienta pomôže kontakt s jeho príbuznými. Im hovorím pravdu vždy, ale tiež ju často dávkujem po kvapkách. Niekedy totiž býva psychicky silnejší pacient, ako jeho okolie, inokedy je to zas naopak. Aj keď často už po prvom vyšetrení tuším, že to nebude pre pacienta a jeho rodinu dobrá správa, svoje závery formulujem veľmi opatrne. Väčšinou mám asi 10 dní na to, kým dostanem od kolegu patológa definitívny výsledok. To je niekedy dostatočný časový priestor pre pacienta, jeho rodinu i pre mňa. Ak je stav taký, že už pred záverom patológa viem, že pacienta bude treba prijať do nemocnice, prípadne operovať, poviem mu to a jeho rodine tiež, samozrejme, bez konečnej diagnózy, ktorá síce podľa vyšetrenia vyzerá zle, ale histológia ju nepotvrdí. V takom prípade treba odber vzorky opakovať, prípadne pacienta konzultovať s iným pracoviskom.
Spomínam si na prípad asi 50-ročného pacienta. Nález v konečníku sa mi nepáčil už na prvý pohľad. Histológia však vyšla nezhubná. Poslal som ho kolegovi na revíziu. Z endoskopického pohľadu sa mu nález javil podobne, ako mne, teda zhubný, čo sa neskôr ďalšími vyšetreniami aj potvrdilo. Musel som ho veľmi prehovárať, aby sa išiel dať vyšetriť a liečiť. Mal totiž naplánované vycestovať za prácou do cudziny.
Povedal som mu:
„Pán V, možno teraz ten nález naozaj nie je vážny, ale čo ak to necháme tak, vy odídete pracovať za hranice a zhorší sa to tam? Čo budete robiť potom?"
Našťastie to zabralo a nechal sa presvedčiť. Skončil na operačnom stole a po liečbe sa má dobre.
Nedávno som mal mladého pacienta, ktorého som po prvýkrát videl pred šiestimi rokmi. Už vtedy som u neho vyslovil podozrenie na závažnú chorobu čreva, ale vyšetrenia vtedy odmietal. Prišiel až minulý mesiac, keď som slúžil na centrálnom príjme. Mal hnačky s prímesou krvi. Objednal som si ho teda do ambulancie na kompletné vyšetrenie. Už vtedy tušil, že to s ním nebude dobré. Konečná diagnóza - familiárna adenomatózna polypóza hrubého čreva s malígnym zvratom. Mal o svojej chorobe toľko informácii, že mi nedal žiadnu šancu klamať mu do očí. Ani som to nemal v úmysle, ale vzhľadom na to, že po kolonoskopickom vyšetrení bol psychicky na dne, chcel som si nechať ešte štandardných 10 dní času na prípravu, ako mu to oznámim. Na vyšetrení s ním bola aj manželka, ale nemal som možnosť hovoriť s ňou osamote, aby som u nej presondoval, ako jej manžel zareaguje na tú zlú správu. Nebolo treba. Nakoniec ju prijal s pokorou a odhodlaním, že sa pôjde liečiť. Našťastie som v jeho prípade natrafil na správneho kolegu a veci potom dostali rýchly spád. Na budúci týždeň bude operovaný.
Už dávno som nemal také obdobie, aby som v priebehu 3-4 dní diagnostikoval dva zhubné nádory pažeráka. Pred dvomi týždňami tomu tak bolo. Oboch pacientov som už po endoskopii pažeráka informoval, že ich bude treba operovať a nechal som im povestných 10 dní na rozmyslenie. Našťastie obaja súhlasili a hospitalizáciu sa mi podarilo vybaviť veľmi rýchlo.
„Pán doktor, je to rakovina?", spýtal sa ma jeden z nich, keď prišiel na kontrolu a histológiu som už mal na stole.
„No, nie je to dobré...", ošíval som sa a znova som mu vysvetľoval, že pažerák má zúžený a že to zúžené miesto bude treba operačne odstrániť.
„...viete, ja by som chcel vedieť pravdu...", vraví mi.
Nezostávalo mi nič iné len sa priznať, že som ju tušil už pri prvom vyšetrení a jeho slová som mu potvrdil.
Stretol som manželku jedného môjho pacienta. Chodil ku mne pre vredovú chorobu a pár dní pred minulými Vianocami sme sa stretli. Ešte si robil srandu, že mu rastie „socializmus" (pre tých neskôr narodených -takto sa hovorilo kedysi dobre živenému bruchu) a vraj nemá žiadne ťažkosti. O pár dní už ležal na operačnom stole. Diagnóza - zhubný nádor hrubého čreva s črevnou nepriechodnosťou.
„...a povedali ste mu pravdu?", vyzvedal som.
„Samozrejme, veď potom by mi už nikdy neveril", odvetila jeho manželka.
Hoci to s ním zamávalo, už je spokojný, že dostal liečbu, akú potreboval.
Oveľa radostnejšie sú však dialógy s pacientmi, ktorí prídu na vyšetrenie v rámci
preventívneho programu alebo sa u nich náhodne zistí včasný typ rakoviny, ktorý sa nachádza napr. v polype alebo na povrchu sliznice a nestihol sa ešte rozšíriť do celého organizmu.
Jedného takéhoto pacienta som vyšetroval asi pred rokom. Prišiel na vyšetrenie, lebo mal pozitívny test na skryté krvácanie do stolice, na ktorý ho nahovorila dcéra. Mal šťastie v nešťastí. Našla sa u neho rakovina hrubého čreva v počiatočnom štádiu. Pôvodne ten nález kolega, ku ktorému som ho poslal, chcel riešiť endoskopicky, no nakoniec sa rozhodol pre radikálny postup. Poslal ho na operáciu. Pacient sa po liečbe cíti dobre a keď ma v meste stretne, už zďaleka ma úctivo zdraví.
POZRI:
Do čakárne
© 2001-2016 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené
Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme.
