Práchnivejúce výkladné skrine slovenského zdravotníctva

   Pred pár mesiacmi mi písal kolega, slovenský lekár, ktorý momentálne pôsobí v Čechách. Keď sa dozvedel, že pracovisko, o ktorom sme si predtým písali, je už klinikou, iba sucho poznamenal: "Na Slovensku asi máme najväčšiu hustotu kliník na kilometer štvorcový v strednej Európe". Nuž rozširujúci sa počet týchto pracovísk v ostatnom čase mu dáva plne za pravdu. Je to však vždy tá skutočná kvalita, ktorú by klinické pracovisko malo reprezentovať?      

   Kedysi vychýrené fakultné pracoviská, dnes ledva prežívajúce, personálne a materiálne podvýživené kliniky v mnohých našich nemocniciach fungujú asi len zo zotrvačnosti. A napriek tomu rastú ako huby po daždi. Informácia, že lekári, ale i zdravotné sestry z nich odišli za lepšími pracovnými podmienkami a najmä platmi, dnes už asi nikoho nezaujíma. Stále ešte v hojnej miere, najmä medzi obyčajnými pacientmi prežíva názor, že v ustanovizni, ktorá si hovorí klinika, dostane lepšiu zdravotnícku starostlivosť, ako v obyčajnej okresnej nemocnici. Ak sa kedysi (a platí to často ešte aj dnes) povedalo, že pacient sa išiel liečiť do krajského alebo hlavného mesta, hovorilo sa o ňom že je to s ním buď veľmi vážne alebo, že má asi dobrú protekciu a určite si to vybavil. Skúsenosti pacientov, ktorí ležali v ostatnom čase na niektorých slovenských klinických pracoviskách však hovoria o niečom inom. Častokrát tam síce možno dostanú potrebnú odbornú starostlivosť, ale nedostanú možno to, čo by si želali najviac. Ľudský prístup a čas zdravotníkov, počas ktorého by im niekto čosi povedal o príčine, prečo sa liečia práve tam. Pri takých počtoch personálu, aké sú na niektorých fakultných slovenských pracoviskách, sa tomu ani niet čo čudovať.
   Ak má klinika na patričnej úrovni len svojho šéfa, ktorý nemá čas viesť svojich podriadených, pretože musí sedieť v takej, či onakej vedeckej alebo mestskej rade, prednášať študentom, cestovať na kongresy, vzdelávať sa a popri tom mať ešte čas aj na nejaký súkromný život, potom sa tomu veľmi ani čudovať netreba. Nuž, ale robiť poriadne viac ako jednu, maximálne dve veci súčasne, zvlášť ak ide o náročné funkcie, to zvláda len málokto.
   Mnohí vedúci zdravotnícki pracovníci na otázku, prečo majú toľko funkcii, odpovedajú, že musia, lebo zo svojho platu by nevyžili. Otázne je už ako kvalitne zvládajú robiť toľko vecí naraz. Je pravdou, že niektorí sú skutočne honorovaní mizerne, ale sú aj takí, ktorých mesačný príjem aj desaťnásobne presahuje príjem začínajúceho sekundára. Pacient však tieto veci málokedy vidí tak, ako by bolo žiadúce. A možno ich ani vidieť nechce. Jeho ani jeho príbuzných to nezaujíma. On chce, ak už sa prišiel liečiť na fakultné pracovisko, starostlivosť na vyššej úrovni, ako v okresnej nemocnici.
   Ak nastane problém, pravá príčina sa ťažko nájde. Vlastne ju často nikto z kompetentných ani hľadať nechce. Veď načo aj! Komu by to osožilo? Pacientovi? Jeho príbuzným? Zlepšilo by to imidž kliniky? A načo? Dostal by jej šéf vyšší plat? Asi nie, pretože vraj niet z čoho.
   Nič sa nedeje, špitálsky život to nijako nezmení. Všetko funguje v zabehaných starých koľajách. Len tí, čo zostali, už niekedy melú z posledného. Ale kompetentných to nezaujma. A počet slovenských kliník ďalej rastie, hoci aj na úkor ich kvality. Veď "klinika", to znie lepšie ako oddelenie. A k honoru idú aj peniaze, samozrejme, zo štátneho. Hoci logicky by malo platiť, ak sa do niečoho investuje viac peňazí, malo by sa to odraziť aj na kvalite. V tomto prípade však pomaly začína platiť nepriama úmera.

(písané prfe blog.sxme.sk v r.2006)

POZRI:
Do čakárne

© 2001-2016 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené

Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme.