Vulgárnosť v slovenskej medicíne

 „Môžem sa tu ja aj zodrať, keď tu s takými k...mi robím", rozčuľoval sa kedysi renomovaný profesor ortopédie ( ...DrSc. Dr.h.c.) po vizite, na ktorej zistil, že jeho sekundár si svoju robotu poriadne neurobil. Bolo to asi pred 25-timi rokmi, keď som ako medik stážoval na jeho klinike. Toto jeho extempore si pamätám dodnes.

   Podobných „predstavení" som za roky praxe zažil možno stovky. Podľa mojich odhadov najpestrejší slovník vulgárnych výrazov majú jednoznačne lekári chirurgických odborov. Za nimi buď v ničom nezaostávajú alebo ich niekedy aj tromfnú gynekológovia. U tých by sa to možno ešte dalo ako tak ospravedlniť ako „profesionálna deformácia osobnosti". Internisti sú podľa mojich odhadov asi niekde v strede tohto pomyselného rebríčka. Ale aj medzi nimi sú výnimky, ktoré často predčia aj vyššie uvedené odbornosti. Krčiari, očiari a kožiari sú podľa mojich skúseností niekde na chvoste tejto „hitparády". Nuž a čo je najsmutnejšie, že ani ich kolegyne lekárky, či zdravotné sestry v ničom za svojimi mužskými kolegami nezaostávajú. Nadáva sa najmä na operačných sálach počas dlhotrvajúcich výkonov, niekedy až tak, že sa (nielen hory, ale) aj steny operačných sál zelenajú.
   Ešte dobre, že to ten chudák pacient väčšinou nepočuje. Medzi personálom sú však často takí neokrôchanci, že im je to úplne jedno, či pacient spí alebo nie.
   Ak by tento model správania sa personálu zostal medzi štyrmi stenami alebo za múrmi operačných sál. Bolo by to možno ešte ako-tak stráviteľné. Lenže on sa často prenáša aj do bežného života a vzťahov nielen medzi kolegami navzájom, ale i do vzťahu lekár-pacient.
   Istý diskutujúci v diskusii k jednému môjmu článku napísal, že by mu to bolo jedno, keby lekár bol hulvát, ak by vedel, že mu pomôže.
   Nuž neviem. Myslím si, že slušnosť by mala ísť ruka v ruke s odbornosťou. Ak to tak nie je, môže to mať viacero príčin. Dotyčný neokrôchanec môže byť skutočný odborník, ale často je taký namyslený, že nevie, čo by si od pacienta vypýtal. Pre neho potom nie je problém povedať: „...nevadí babka, že teraz nemáte, veď z dôchodku doplatíte..."
   Nuž a kolegovia márne čakajú, že ich niečo naučí. Väčšinou sa svojho kopyta drží zubami-nechtami a ak má odísť do dôchodku, zrazu ho nemá kto nahradiť, lebo si nevychoval žiadneho nástupcu.
   Aj taká je bieda slovenskej medicíny.

(písané pre blog.sme.sk v r. 2007)

POZRI:
Do čakárne


Ak sa Vám článok páčil, pošlite ho ďalej. Ďakujeme. 

© 2001-2022 jozef.klucho
Všetky práva vyhradené